Zmeny ideálov

"It´s just... A lot of things had changed..." Ramenom som sa opierala o jeho plece, ale môj pohľad smeroval kamsi úplne inam. Ponad zátoku, až na druhú stranu útesu, kde blikali svetlá pouličných lámp a prechádzajúcich aut, ktoré odtiaľto z hora vyzerali smiešne malé.

On sa však len zasmial a ja som pevnejšie v prstoch zovrela plechovku piva. Vraj prečo sa čudujem, tu sa vzťahy menia. Hlavne ak už trvajú nejaký čas. Slnko, more, chlast a baby v bikinách všade na okolo.

Mal pravdu... na druhej strane - to on sedel doma (v našom spoločnom byte) na zadku, zatiaľ čo ja som sa po ďalšej z našich hádok vybrala von. 

S kolegom. 

Na útes. Zvláštne okúzľujúce miesto - obzvlášť pod hviezdami, pri ťahavých tónov romantických piesni Eda Sheerana a zvukoch vĺn narážajúcich o poprežie. 

Cudzí v cudzine

Natiahla som k nemu ruku a ozval sa zvuk štrngnutia pohárov.

Usmiala som sa. Koľká romantika...

Sedeli sme s vínom na zemi v jeho detskej izbe. Pred nami otvorený kufor a za nami vyprázdnená skriňa. Tvrdil, že začíname novú kapitolu našich životov. Patetické? Možno, ale bolo na tom niečo pravdy.

Odchádzali sme predsa spolu - na slnečný ostrov v Stredozemnom mori. Pred nami malo byť krásne leto - 5 mesiacov preč od všetkých, ktorých poznáme - len my dvaja a nové zážitky / dobrodrúžstva / skúsenosti.

Vtedy som to brala ako splnený sen. Moja dilema sa predsa vyriešila sama a takto budem s ním a ešte aj tam, kde som chcela byť.

Keď však nad tým teraz uvažujem, malo my napadnúť, že to bude skôr skúška nášho vzťahu...

(c)hladné pocity

Dávno som počula o tom, že to bolí. Ale veriť tomu? Vždy mi to prišlo patetické... Mantrou mi bolo,
že človek má v sebe zakorenenú priveľkú sebeckosť na to, aby sa trápil kvôli inému viac, ako kvôli sebe.

A predsa sa teraz na mňa z tmavého skla pootvoreného okna dívala len vlastná tvár. Akási bledá maska, ktorú som ani nepoznávala. 

Mala som nenormálnu chuť zapáliť si. Cigarety, trávu, čokoľvek... Len pre nejaké to masochistické ukojenie chúťok cítiť v hrdle ten pálivý pocit dymu vchádzajúceho  do pľúc.

Dilema

A zas tu sedím. Už niekoľko hodín zhrbená za počítačom nad hlúpou seminárkou, ktorá sa nie a nie dopísať.

Prečo? Pretože hlavou som, kdesi úplne inde. Pri ňom - od neho. Zmätená z toho, čo má prísť, by som najradšej zastavila čas. Alebo si aspoň vytvorila vlastnú dúhovú bublifukovú bublinku, v ktorej by som si pokojne nažívala a vykašľala sa na celý svet - to by bol pekný život...

Ale nie. 

Namiesto toho som hodená do sveta "veľkých rozhodnutí". Bez možnosti vysvetliť niekomu, že ja v skutočnosti vôbec NEVIEM, čo chcem.

Vlastne mám len dve možnosti: 1) odísť - užiť si 5 mesiacov v dokonalej dovolenkovej destinácii. Ďaleko od každodenného stereotypu. Spoznať nových ľudí. Zabaviť sa. Pracovať. Získať skúsenosti. Zarobiť si. - A najmä naivne dúfať, že keď sa vrátim ešte stále medzi nami zostane aspoň kúsok toho, čo máme teraz. Ale viete, 5 mesiacov je 5 mesiacov. (Čo je na jednej strane aj výhoda, keď skončíte v medziročníku a aj tak doma nemáte čo robiť.)

2) ostať - užiť si mesiac voľna. Odísť s ním k "slovenskému moru". Preč od každodenného stereotypu. Spoznať nových ľudí. Zabaviť sa. Pracovať. Získať skúsenosti. Niečo si zarobiť si. - A stráviť "romantické prázdniny" na bláznivých žúrkach spolu, s tým, že by sme si vlastne skúsili spoločné bývanie.

Ale vlastne mám len večnú ženskú dilemu, či dať prednosť srdcu alebo hlave. Byť chlap, tak nad tým uvažovať nemusím...

Why me?

Tak trocha som sa v tom už začala strácať.  Plány do budúcnosti, sny, fantázie. Všetko sa to zlialo do jedného.
Čas sa v jednom okamihu z nenazdania zastavil.
Mám pocit,  že najbližší rok sa neposuniem absolútne nikam. A to nie len z toho dôvodu, že zostávam trčať ďalší rok na tej sprostej škole,  ale cítim sa byť zaseknutá.
Prvý raz sa mi niečo rozsypalo pod rukami len a len mojou vinou.  Prvý raz v živote som niečo skutočne posrala.
(A nemám to na koho zhodiť...)
Milé,  že sa to stalo až teraz.
Škoda však,  že ma to takto ťahá oveľa viac kamsi...
Do depresie.
Hádam...

Tak mi treba

Zrazu mi zostala zima. Ruky sa mi triasli, keď som sa vtedy chystala stlačiť send. Akoby som ja bola tá, čo spravila niečo zlé a teraz sa bojí ako jej priznanie príjme.

A pritom to bolo inak... jediné, čo som chcela bolo vysvetlenie.

No to neprichádzalo, ani žiadna odpoveď. Nič. Len to prázdne ubíjajúce ticho viselo v tme s plynúcim časom.

Triaška postupne prešla, aj tie výčitky v mojej hlave. Ale nemýľte si to – neboli to výčitky voči nemu. Naopak výčitky voči mne, že kazím niečo, čo dokázalo byť tak krásne...

Aké stupídne.

Lenže inak to nešlo.Všetok hnev na neho sa už minul, odplavil sa s plačom z pred pár týždňov a zostalo zmierenie. Akási naivná predstava, že to zas môže byť dobré.

Avšak aspoň jednu normálnu myšlienku toto hlúpe nočné rozjímanie predsa prinieslo. Pochopenie, že sa väčšina ľudí mýli v tak banálnej veci – to nie je láska, čo bolí. To dôvera, nádeje a očakávania.

Láska je všetko to krásne. Ten pocit šťastia, keď ste pri druhom človeku spokojný. To, keď pri ňom ležíte a chúlite sa v jeho objatí. To, keď vám hladí vlasy a vám sa na perách usadí patetický úsmev bláznov.

Lenže práve to ako blízko ho k sebe pustíte, definuje aj vašu hranicu dôvery k nemu. A práve tá potvora bolí, keď ju niekto zradí. Tá a nenaplnené očakávania spolu s náhlou dezilúziou.

Bolí až ten moment, keď si uvedomíte, že nie všetko je tak dokonalé ako ste si mysleli. Avšak to už nie je jeho chyba...

Tak aby som sa vrátila na začiatok – vlastne som si týmto premýšľaním dokázala len to, že si za to môžem sama. Nikto ma nenútil dôverovať, nikto mi nekázal niečo očakávať. To len tá moja hlava si vytvorila akési fantázie, ktoré sa ukázali byť nepravdivé.

Asi len jedna vec – tak mi treba...

What is love

Čo je to láska? Ten okamih, keď sa jeden druhému dívate do očí a máte pocit, že v nich je všetko, čo ste kedy hľadali? To, keď ho objímete a cítite sa zrazu v bezpečí a spokojne? Alebo to, keď sa zobudíte uprostred noci na chrápanie a aj tak sa len usmejete a pritúlite sa ešte bližšie k zdroju toho otravného zvuku?
Ja sama netuším, čo je láska. Popravde si myslím, že som ešte ani nikdy skutočne nebola zamilovaná. Preto vždy, keď príde nejaký pocit, ktorý by sa jej mohol aspoň z diaľky podobať, ma to zasiahne a zvykla som od toho utekať čo najďalej.
Čosi sa ale zmenilo.
Moje vnímanie?
Ten pocit?
Možno nastala zmena len v tom, že to prišlo tak zrazu, nečakane a potichu.
Stal sa súčasťou môjho života tak nenútene, že ma ani nenapadlo riešiť otázku lásky. Bol len známy, potom kamarát a boh vie čo je teraz. Viem len toľko, že keď som pri ňom je mi dobre. Že sa vždy máme o čom rozprávať. Že nás baví to naše večné vyrývanie a že je svet bezstarostnejší v jeho blízkosti. Akoby ste sa zrazu na všetko dokázali pozerať s nadhľadom. Z akejsi lepšej perspektívy.
A potom sú tu tie momenty, čo sa vám vryjú do pamäti svojou prirodzenosťou a spontánnosťou. Tie chvíle, pri ktorých, ak by ste boli len prizerajúci sa okoloidúci, krútili hlavou nad tým šialenstvom, čo sa odohráva pred vašimi očami, alebo by vám bolo na vracanie z toho, aké moc sladké to je. Ale keď ste toho súčasťou, je to iné...
O čom hovorím?
O takých maličkostiach ako je držanie sa za ruky, keď kráčate po ulici. O tých dlhých pohľadoch do očí, keď ležíte vedľa seba. O tom, že keď sedíte niekde na terase potiahne vás so stoličkou bližšie k sebe, alebo si požiada o pusu.
Hovorím však aj o tých chvíľach, keď si spolu vybehnete na piknik na pamätník a žeriete palacinky pred celou grupou cvičiacich parcouristou a smejete sa na tom, že ste celí zakydaní od džemu. O tom, keď začnete spontánne večer tancovať na vysvietenom námestí len preto, že hrajú pieseň, ktorú ste predtým počúvali spolu. O výlete do Budapešte, keď zdrhnete od sprievodcu a niekoľko krát sa spolu stratíte, ale neriešite to, vychutnávate si tie chvíle, lebo ste spolu a máte možnosť objaviť niečo nové. O chodení na boso po uliciach, blázniac sa ako malé deti, ale aj po lození po hromozvode, aby ste sa dostali cez balkón do internátnej izby.
A potom sú tu ešte každodenné správy, telefonáty a hodinové skype-y. Prvé priznania, že vám na tom druhom záleží a srandičky ako "poďme sa zaľúbiť".
Či je toto láska?
Popravde, ja fakt NETUŠÍM. Ale keď sa ma moja spolubývajúca a skvelá kamarátka včera spýtala, či zatiaľ nechytám z toho záchvaty paniky, mohla som s čistým svedomím povedať nie. Zatiaľ sa toho nebojím. A popravde ako prvému mužovi vo svojom živote mu dôverujem...

Keď vzniká láska na zakázanom území

V jednej chvíli sa zdalo všetko normálne. Boli sme kamarátky. Jedne z tých, čo si rozumejú, sú naladené na

rovnakej vlne, chodia spolu na nákupy, prekecajú noci s pohármi vína alebo spolu chodia na divoké žúrky.

Boli sme si zvláštne podobné...

Tie, ktoré normálni priemerní ľudia označovali za extravagantné divošky, či poprípade nadržané štetky. Aj také bolo. Závistlivé pohľady šedých myšiek sa skrátka niekedy nedali prehliadať. A to nie sme dokonalé krásky z prehliadkových mól - len stačilo nahodiť úsmev, byť spontánna a priateľská. Ale to ony nechápali.

A tak sme si plávali dve proti prúdu a ignorovali reči, čo o nás kolovali na intráku.

Spojilo nás to. Preto bolo ľahké kývnuť, keď ma zavolala k sebe domov na víkend. Vraj sa zabavíme, zoznámi ma so svojim kamarátom, pokecáme, čosi popijeme, zatancujeme si... To všetko bolo, ale ten príbeh poznáte. Traja alkoholom nabudení, mladí ľudia v jednej posteli. O tom som už totiž písala.

Nepísala som však o tej žiarlivosti, ktorá v nej začala rásť po tom, čo sme sa ja a on neprestali kontaktovať. Dlhé konverzácie na facebooku, hodinové telefonáty na skype a vzrastajúca túžba spoznať sa lepšie, lebo sme prišli na to, že sme si nesadli len v posteli. 

No pre ňu to bolo ťažké. Mala pocit, že jej ho chcem vziať. Jej kamaráta, jej bútľavú vŕbu, jej bývalého priateľa. Avšak to ešte ten hnev potláčala. Veď sme boli každý v inom meste, v bezpečnej vzdialenosti od seba a ona medzi nami. Azda preto sa predo mnou tvárila, že sa nič nedeje a rozprávala sa so mnou normálne.

Prvý zlom prišiel, keď prišiel na víkend za mnou na intrák. Zvláštne pokojný a magicky opojný čas. Strávili sme ho smiechom, popíjaním piva, dlhými rozhovormi, žúrkov i vylehovaním na tráve v parku. Dokonca sme si piekli palacinky a boli to tak čarovne normálne chvíle, až som sa pri nich bála dýchať, aby sa nerozpadli. Cítila som sa pri ňom byť sama sebou Nič mi nechýbalo.

Až v ten posledný deň sa to zvrtlo, keď mu ráno volala, či je v našom meste. Spustili sa smskové útoky plné výčitiek. No zdalo sa, že to predýcha. Veď sa utešovala myšlienkou, že medzi nami ide len o sex, čo dala jasne najavo krátkou a výstižnou otázkou či " si nemôžeme nájsť každý svoju vlastnú trtkanicu".

Pár krát sme potom na seba narazili. Usmiali sa, pozdravili, prehodili pár slov, ale nemali sme ani jedna čas na dlhé vykecávanie. Myslela som si, že to bude v pohode, tak som ani neriešila či je dobrý nápad ísť zas za ním. Samozrejme, že sa o tom dozvedela. A nerobila scény. Aspoň sa tvárila, že to akceptuje a je s tým zmierená. I keď už ju asi hlodala myšlienka, že sa začíname vídať nejako často.

Posledným klincom do rakvy sa zrejme stala správa, že spolu ideme na výlet do Budapešte, len tak, v strede týždňa, lebo prečo nie? Sledujúc však správy z FB som si ale uvedomila, že mi ju už nezobrazuje v priateľoch a skúšajúc otvoriť jej stránku som prišla na to, že si ma vlastne blokovala. 

A takto som sa stala nežiadanou osobou, len preto, že mám rada niekoho zo zakázaného teritória, kam by "pravá kamarátka" nikdy siahnuť nemala. Ako by ste sa zachovali na mojom mieste vy?

Zahmlené spomienky

Svitalo. Svet sa už prebúdzal po ďalšej piatkovej noci, keď som ja ešte len zdolávala schody z pivničného baru, kde sme sa rozhodli stráviť s partiou divokú noc. Siahla som na kľučku a z posledných síl som od seba odtlačila ťažké drevené dvere vážiace pri najmenšom tonu. 
Toto nedomysleli, experti..
V prvej chvíli ma prekvapil studený vzduch tam vonku, ktorý okamžite zaútočil na moju odhalenú časť pokožky. Hneď na to som musela prižmúriť oči, kvôli jasnému svetlu slnka.
Až vtedy mi bolo jasné, že dnes som to trocha prehnala.
"Trocha"...
"Kašľať na to..." zamrmlala som si a so všetkou odhodlanosťou, ktorú som dokázala pozbierať, som sa pohla od otvorených dvier. Zazdalo sa mi, že sa takmer okamžite po tom, čo sa zavreli znova otvorili, no nestarala som sa o to, sústrediac sa radšej na krásne diery v chodníkoch, ktoré by sa s mojimi vražednými opätkami pravdepodobne nezniesli.
Nestarala som sa - pokiaľ som nepocítila ako sa nejaké prsty neobtočili okolo môjho zápästia. "Odchádzaš bez rozlúčky?" 
V tom hlase nebola výčitka, skôr pobavenie. Nebol mi až tak známy, ale niečo mi hovoril, aj ten dotyk na mojej pokožke vyvolával mravčenie, ktoré som sprvu pripisovala len príjemnému teplu jeho dlane.
I to asi boli dôvody prečo som sa mu nevytrhla ale otočila som sa tvárou k nemu.
Bol vysoký, v tej košeli, ktorú mal pri krku frajersky rozopnutú, mu musela byť zima, mal tmavé neposlušné vlasy a pery vykrivené v šibalskom úsmeve. 
Z prvého pohľadu mi prišiel ako len jeden z mnohých, s ktorými som sa za včerajšiu noc videla. Ten druhý bol už o niečom inom.
Až keď sa nám pohľady stretli sa moje mierne zahmlené spomienky rozhodli spolupracovať...

Dav ľudí na parkete, ktorí sa viac čí menej hýbali do rytmu jedného z najnovších diskotékových hitov. Džungľa rúk, nôh a tiel, cez ktorú som sa predierala za rukou, čo zvierala moje prsty. Narážala som do jedného za druhým, no smiala som sa. 
Bolo mi to jedno.
Dostali sme sa k  baru. Nezastali sme však. Videla som len ako môj "sprievodca" niečo naznačil barmanovi a pokračoval ďalej dozadu. Za bar, k dverám označeným zákazom vstupu. Otvoril ich a mňa vtiahol dnu. 
Zavretím dvier hlučný svet tam vonku trochu stíchol. Ozývali sa len duniace basy a môj doznievajúci smiech, keď som sa na neho dívala.
"Si blázon," skonštatovala som. 
Neodpovedal, len mi pustil ruku a ja som sa teda posunula bližšie k neveľkej kuchynskej linke, ktorá bola pravdepodobne vybavením miestnosti pre zamestnancov. Vysadla som si na ňu pohľad nespúšťajúc z jeho chrbta, kým sa neotočil späť ku mne s víťazoslávnym výrazom v tvári.
"Sľúbené šampanské!" Podával mi poloprázdnu otvorenú fľašu šampusu a ja som sa nepýtala, siahla som po nej a s úškrnom som si z nej odpila.
Zrejme moc.
Zabehlo mi a ja som sa rozkašľala. Opäť so smiechom. Už to bol znak toho, že alkoholu bolo na dnes zrejme dosť. Obom nám to však bolo jedno.
Len mi vzal z ruky fľašu a postavil ju na linku vedľa mňa. Zrazu stál blízko. 
Veľmi blízko.
Jeho dych som cítila na tvári a jeho pohľad sa mi vpíjal hlboko do očí, no cítila som ho až kdesi dolu pod sukňou. Priťahoval ma. Nepopierateľne. Neodvolateľne.
Naklonil sa a jeho pery sa vrátili na moje, tam kde si už vydobili svoje miesto na parkete. Zišiel nimi cez sánku nižšie na krk a jeho ruka sa rozhodla okúsiť jemnosť mojej pokožky na stehne. 
Vzdychla som a zahryzla som si do pery, čo on bral zjavne ako pozvanie, pretože sa mi zakliesnil medzi kolená a jednu nohu mi zakvačil okolo svojho boku, čím ma pritiahol úplne k svojmu telu.
Prsty som mu zaplietla do vlasov a zaklonila som hlavu perami sa mu obtrúc o ucho.
"Chcem ťa," šepla som bez dychu...

Zažmurkala som na toho chlapa, čo stále stál predo mnou a uškŕňal sa na mňa.
"Hej, to mám celkom vo zvyku," odpovedala som po chvíli na jeho prvotnú otázku. Spravila som však krok ešte bližšie k nemu a on ma automaticky objal okolo pása. Zrejme zachytil to moje zaváhanie, keď som sa šla postaviť na špičky. Nohy ma neposlúchali.
Dlaňami som sa mu však oprela o ramená a pobozkala som ho, ako v tej nie celkom jasnej spomienke. 
Mal tak chutne mäkké pery.
Nenechala som však ten bozk trvať dlho a so zvonivým smiechom, čo sa niesol vyľudnenou ulicou som sa odtiahla. Odstúpila som zas o krok dozadu a on neprotestoval. Nechal ma.
"To je škoda. Myslel som si, že mi dáš svoje číslo."
Len som hravo pokrútila hlavou. "Nie. Ak sa budeme mať ešte stretnúť, tak sa stretneme. Verím na osud," zaškerila som sa tentokrát ja a cúvla som ešte viac.
Posledný pohľad a otočila som sa smerom, kam som mala namierené predtým ako sa tu objavil. 
Vedela som, že nepôjde za mnou.
Nešiel. Len tam ešte chvíľu stál a ja som sa v hlave pobavene kochala tým jeho lišiackým úsmevom kráčajúc v ústrety vychádzajúcemu slnku...